Moji učitelia

Autor: Veronika Bahnová | 28.3.2013 o 9:40 | (upravené 28.3.2013 o 10:47) Karma článku: 11,85 | Prečítané:  654x

Ostávajú  v spomienkach hlboko prekrytí ľuďmi, ktorých som stretla po skončení školy. Moje školské časy začali pred päťdesiatimi siedmimi rokmi. Fú to bolo dávno. Napriek tomu, listujem v obrázkoch mojej pamäti a vyvolávam si tváre učiteľov, ktorí zanechali výraznú stopu. Pri nich som niečomu dôležitému porozumela, niečomu, čo ma posunulo ďalej. Je zvláštne, že si spomínam na prezývky, ktoré sme im dali, skôr ako na ich skutočné mená.

"Grča" bola triedna z prvého stupňa na základnej škole. Viem, nie pekná prezývka. Volali sme ju tak preto, že bola malá a tučnučká. Bola ako naša mama a chcela aby sme ostali stále malými kuriatkami, lebo len tak nás dokázala chrániť . Tí, ktorí vyrástli rýchlejšie už boli mimo zóny jej ochrany. Mali sme ju radi, túlili sme sa k nej a ona to mala rada. Čoskoro však to, čo vedela poskytnúť už bolo pre mnohých z nás  málo a ona nedokázala s nami držať dych. Často sme jej na školskom dvore utiekli a jej malé tučné telo nedokázalo za nami behať. Častejšie po nás kričala na dvore ale i v triede, keď sme lietali po vlastných svetoch, pretože nás už  nedokázala zaujať. Bola naša mama, ale čoskoro sme zistili, že jedna mama stačí a od učiteľky očakávame viac. Nielen ochranu ale inšpirácie pre nové poznanie

"Major", alebo "kapitán" už neviem presne, ktorá prezývka patrila učiteľovi zemepisu na základnej škole. Bol vojenský vyslúžilec  a preto nás dával na začiatku hodiny do pozoru a pohovu. A bol aj  "cestovateľ" , preto asi učil zemepis. Osnovy zásadne nedodržiaval ale príbehov z jeho ciest sme si vypočuli mnoho. A keďže okrem "majora" som iného zemepisára nepoznala, moje znalosti geografie zodpovedajú úrovni jeho cestovateľských zážitkov. Keď vytiahol triednu knihu, že už ide skúšať, zdvihlo sa zopár rúk. Nie, nechceli odpovedať, chceli dať učiteľovi otázku. Vždy sa chytil a namiesto skúšania sme sa bavili na ďalších, možno i vymyslených historkách  okorenených vojenskou terminológiou.  Zemepis som sa pri ňom nenaučila ale vyvolal vo mne túžbu cestovať a poznávať iné krajiny a ľudí.

"Rómeo", bol môj učiteľ fyziky. Bol mladý a páčila sa mu triedna z vedľajšej triedy. On sa páčil nám aj mne. Cez prestávku chodil v kruhu s mladou učiteľkou. Čosi si potichu, takmer do uška štebotali a my sme vo vonkajšom kruhu kráčali, pozerali na jeho dvorenie a tajne sme si želali aby sme boli na jej mieste. Napísala som, že bol "môj" učiteľ zámerne, pretože fyziku som šprtala aby som ho zaujala. A podarilo sa mi to. Raz prišiel k nám domou a ja som skoro spadla na zadok od prekvapenia. Priniesol mi prihlášku na fyzikálnu olympiádu a s mamou sa rozprával o tom, či by ma nepustila študovať jadrovú fyziku do Prahy. A to som už si na zadok radšej sadla lebo by som to neustála. Môj "Rómeo" mal so mnou vážne úmysly. Netušila som, že som tak silne zapôsobila. Samozrejme ocenila som to, ale moja predstava o zblížení bola trochu iná. Moja puberta vrcholila, fyzikára som milovala ale na jadrovú fyziku ma nedostal. Láska skončila, ostal slušný základ vedomosti z fyziky pre strednú školu. Ostalo i poznanie, že keď je motivácia, tak viem aj "hory" prenášať.  A za to "Rómeovi" ďakujem.

Pán profesor Rovan, to už nie je prezývka, to je meno profesora matematiky na SVŠ Novohradská. Mala som ho veľmi rada. Naučil ma dve dôležité veci pre život. Techniku osobného rastu a sebakritickému mysleniu a prežívaniu. Matematike rozumel a chcel aby sme jej rozumeli i my. Každé dva týždne robil krátke písomné previerky z učiva a na druhý deň na stene v triede viseli aktuálne grafy  nášho umiestnenia v rámci skupiny ostatných spolužiakov. Potom nastalo sťahovanie a presúvanie sa do nových pozícii. On totiž výsledky aktualizoval i tým, že sme sa fyzicky premiestňovali v laviciach. Najlepší sedeli vzadu a najhorší  pri katedre vpredu. Jeho metóda mne/nám umožňovala sledovať svoj výkon v matematike a súčasne viditeľne sa porovnať s ostatnými.  Nazvala som si to  technikou osobného rastu a v tom čase to nakoplo moju súťaživosť až tak, že som sedávala v predposlednom rade. Len dve miesta mi chýbali do posledného radu medzi špičku triedy. Ale tam som sa nikdy nedostala a za tri roky som sa naučila kritický zhodnotiť svoje možnosti a prežiť si sebapoznanie, že niektoré vrcholy nedobijem a ani dobíjať nemusím. Dôležité je, že sú tu iní, ktorí tieto vrcholy dobijú aj pre mňa a  môžem sa na nich v tomto spoľahnúť.

Keď tieto riadky píšem, vynárajú sa ďalšie mená, na ktoré by som najradšej zabudla. "Profesor", ktorý  zneužíval našu mladosť a zasadzoval do vtedy nevinných dievčenských duší kruté rany. Obtieral sa o naše lavice, plecia, volal nás do kabinetu a chcel nás bozkávať a možno u niektorých sa pokúsil i o niečo iné. Vtedy sa o sexuálnom harašení v školách nehovorilo a nehovorili sme o tom ani my. Našla som v sebe odvahu a dala som nahlas pred triedou najavo, že jeho správanie mi nevyhovuje. Oslobodila som sa od jeho úchylných dotykov. Mojej lavici sa vyhýbal. Našiel si však spôsob ako mi školu znepríjemniť, prenasledoval ma so známkami. Len veľmi ťažko som si udržala priemer v jeho predmete. Až keď sme zmaturovali, tak sme si o týchto morálnych pokleskoch "súdruha profesora" porozprávali a niektoré dievčatá mlčali, klopili hlavy a odvracali tvár. Už sa k tomu nechceli vracať. Na pomaturitnom stretnutí sme sa od triednej profesorky dozvedeli, že "úchylak" je zo školy preč a že odchádzal s veľkou hanbou. A mne ostalo poznanie, že napriek príkoriam viem si svoje právo uhájiť. A že pravda sa napokon odhalí.

Dnes, keď učitelia majú sviatok som si spomenula. Viem, že ich práca nie je jednoduchá, ani spoločenské ohodnotenie nie je náležité, nehovoriac o nízkom mzdovom ocenení. Majú však jednu neporovnateľnú a podľa mňa neoceniteľnú pozíciu v spoločnosti. Zanechávajú stopu v dušiach tisícov žiakov, ktorých učia, vychovávajú, ktorým sa venujú. Želám im aby si ich žiaci na nich len v dobrom spomínali.

B_00.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?