Prichádza otec s dcérkou. Asi desaťročné dievčatko s typickou šatkou cez hlavu, zakrývajúcou vypadané vlásky po chemoterapii. Obaja sú v pyžame, resp. odevoch ním podobným. Je zjavné, že sú spolu na izbe nemocnice. Ona ako pacient a otec ako ošetrovateľ a spoločník. Sadajú si na lavičku. Dievčatko sa schúli do otcovej náruče, aby aspoň trochu v pohodlí vyčkala, kým príde jej čas na terapiu. Pozorujem ich a do uší mi idú sťažnosti od susedy, ktorá je netrpezlivá, pretože čaká už vyše hodiny. V čakárni je nás veľa a kým príde na nás rad, iste ešte potrvá.
Pokračujeme v debatách a moje oči stále utekajú k dievčatku, ktoré si hľadá polohu, kde by jej vychudnuté telíčko nič nebolelo. Občas si chytí tvár do oboch rúk akoby premáhala čosi veľmi nepríjemné, čo sa v jej vnútri odohráva. Otcova náruč na jej pohyby citlivo reaguje. Pozná tieto stavy, určite nie raz sa s nimi stretol a prispôsobuje sa potrebám chorej dcérky.
Aj ona musí čakať a ktovie ako dlho, kým sa dočká skutočných detských hier, ktoré by mohla prežívať so svojimi rovesníčkami. Musím vyjsť von, slzy mi stekajú po tvári a hlavou mi bežia otázka:... prečo musia prejsť týmto utrpením deti ? Nedostáva sa mi odpoveď. My dospelí sme predsa len občas narobili neplechu, občas ublížili a tak som schopná pochopiť a prijať, že musíme pobudnúť v očistci aby sme na druhý svet prišli aspoň trochu čistí. Viem sa zmieriť so svojou chorobou ako niečím, čím si musím prejsť aby som viac porozumela skutočnej bolesti a utrpeniu. Ale prečo deti, prečo je im vnútená táto cesta? Neviem nájsť odpoveď.
Dnes sme sa stretli opäť. Otec s dcérkou sedeli na lavičke a čakali. Obaja boli v civilnom oblečení, zjavne už sú opäť doma a sem prichádzajú na dokončenie liečby ambulantne. Dievčatko podobne ako iné deti morduje klávesnicu mobilu. Občas sa usmeje, občas pohniezdi, je plne zaujatá hrou alebo SMSkami. Pozorujem zmenu, ktorou prešla za necelé dva týždne.
Dnes je lepšie a ja chcem veriť, že bude stále lepšie. Ona sa vráti do školy a otec do práce, obaja prerušili svoju cestu a vydali sa na odbočku nečakanej choroby. Obaja v nádeji, že bude opäť dobre, že bude tak ako má byť. Že otec, tak ako iní otcovia bude zarábať peniaze, aby zabezpečil svoju rodinu, a jeho dieťa sa opäť bude hrať, učiť a poznávať, ...
