Stačí málo a môžeme si byť bližšie.

Autor: Veronika Bahnová | 21.9.2013 o 20:45 | (upravené 22.9.2013 o 9:31) Karma článku: 16,50 | Prečítané:  872x

Privstala som si aby som bola v čakárni medzi prvými. Odmenou mi boli ranné červenajúce sa zore na tmavomodrej oblohe. Sprevádzali ma  malokarpatskou cestou do Bratislavy. Oranžová guľa vystupovala na oblohu. Je ráno, oznamuje slnko a mení svoju farbu na žltú. Okná bratislavských mrakodrapov odrážajú už rozžiarený deň.

Vstupujem do čakárne s presvedčením, že bude prázdna. Prekvapenie a tak trochu i hnev mi spontánne vybehli z úst: „Ľudia a kedy ste vstávali, že už vás je tu toľko ?!“ . Moje slová na chvíľu zarazili nielen pacientov ale i mňa. Usmiala som sa akože som to nemyslela vážne. Niektorí zdvihli hlavy a usmiali sa na znak, že všetko je tak, ako má byť. Zaregistrovala som si kartičku a tíško som sa usadila na posledné voľné miesto . Ostalo ticho, hlavy pacientov opäť klesli do driemot alebo do ranných myšlienok. Každý z nás sa pripravoval na terapiu rádioaktívnym „solárkom“.

Na druhý deň som vstala skôr ešte do modrej tmy. Zore sa začalo červenať až za Modrou a slnko vstávalo až keď sme prichádzali do Bratislavy. O dvadsať minút som predbehla včerajší vstup do čakárne ale nič sa nezmenilo, bola plná. „Dobré ráno vtáčatka, opäť ste si privstali? „ s úsmevom som pozdravila osadenstvo. Ich oči smerovali k mojim a prezrádzali záujem. „To viete, ranné vtáča doskáče ďalej“, ozvalo sa z kúta miestnosti a potom sa pridali ďalší inými prísloviami, aby osviežili naše ranné čakanie. Ospalá čakáreň sa zrazu prebudila do radostného štebotania.

Ráno som vstala ako obyčajne. Cesta bola namáhavá, lialo ako s kanvy, išla som radšej pomaly a bezpečne. Rozmýšľala som o dierach na ceste, o tom, že sa nedalo občas zabrániť aby voda neošpliechala chodca na chodníku,...že som už unavená z toho každodenného dochádzania na terapiu, že ... Zamyslená som vstúpila do čakárne, len tak ledabolo som pozdravila a zasúvala som kartičku na registráciu. „A dnes vtáčatká nebudú?“ počujem jasný hlas v priestore. „Dnes meškáte, už sme sa nevedeli dočkať na pozdrav a ranný úsmev“ pridáva sa ďalší. Moja tvár sa rozjasnila, ústa sa pretiahli do širokého úsmevu a vydali jasnú správu:“ Dobré ráno prajem všetkým vtáčatám, nech nám aj dnešný deň vyjde“. Chmáry upršaného rána sa stratili. Uvedomila som si, že stačilo málo na to, aby neznámi ľudia si boli bližšie. Stačí slovo, úsmev a aj trápenie sa ľahšie znáša.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?