S Erikou sme spolupracovali pár rokov, potom sme sa vydali vlastnou cestou a možno už desať rokov sme o sebe nič nevedeli. Stačilo naťuknúť, aby mi vyrozprávala svoj príbeh životom skúšanej ženy.
Keď sa dozvedela správu, že hrčka na prsníku je pozitívna bežala domov podeliť sa s mužom o svoje obavy a strach. Na kuchynskej linke ju čakal list na rozlúčku: "Odchádzam, detaily vyriešime neskôr, pri rozvodovom konaní". V tom okamžiku nevedela, či sa rúti svet, všetko sa jej pred očami rozkývalo a ona padala do priepasti. Keď sa prebrala, ležala vedľa linky a jedine, čo cítila bolo sucho v ústach a strašný smäd.
Na rozvodové konanie prišla už iba s jedným prsníkom a s šatkou zakrývajúcou vypadané vlasy. Ničomu sa nebránila, nič neskrývala. Nemala šancu konkurovať mladšej zdravej žene s malým nadúvajúcim sa bruškom, kráčajúcou vedľa neho. Sama zo seba bola prekvapená, ale priala mu toto nové šťastie.
Keď sa rany na duši i tele pomaly uzdravovali, pochovala matku, o ktorú sa pri chorobe a ostatnom trápení musela postarať.
Syn študoval v zahraničí, našťastie otec ho neprestal sponzorovať a tak o jednu starosť mala menej a o jednu radosť viac. Synovi sa darí a vždy sa teší na večerné skypovanie.
Ďalšia operácia znamenala zásah do hrudného koša, kde sa nádor usídlil. Ďalšia chemoterapia, ožarovanie, zotavovanie.
Rozprávala mechanicky, takmer bez emócii, akoby už všetko mnohokrát bolo vypovedané, akoby všetky slzy už dávno vytiekli.
Čakárňou zaznelo jej meno. "Musím ísť, som v poradí. Začínam novú sadu chemoterapie,...vieš, som po operácii druhého prsníka." Silno som objala jej krehké telo. Neviem, či som povedala zbohom alebo dovidenia. Ale z jej úst som počula jasné: "Zbohom Veronika".
Jej "zbohom" mi doznievalo v ušiach ako ozvena. Lúčila sa so mnou navždy? Tušila snáď, že sa jej čas kráti? Alebo si už zvykla kráčať životom sama a spoľahnúť sa iba na seba? Alebo mi zaželala ochranu toho najvyššieho? Neviem, čo všetko v tom pozdrave bolo.
Moje dovidenia znamenalo, že ju chcem opäť vidieť. Moje zbohom znamenalo, že už sa chcem od tej choroby odpojiť, zabudnúť a pokračovať ďalej.
Vyšla som do hluku ulice. Oprela tvár do lúčov slnka aby mi vysušili slzy, aby vyjasnili zmätok v hlave, aby mi dali novú energiu, aby... Snáď dokážem žiť naplno a súčasne zdieľať bolesť iných.
