Spomínam na nebohého suseda Jozefa, ktorý s obľubou holdoval podobnej neresti ako ja. V sobotu ráno si napustil starú smaltovanú vaňu. Mal ju na konci záhrady a slúžila ako nádrž na zber dažďovej vody na polievanie. Pokračoval kosením trávy pre králikov. Kosa v pravidelných rytmoch rozrážala vysokú trávu. Nasledovalo čistenie ich obydlia, kŕmenie, ...potom pokopal záhradu, potom...bolo vždy dosť roboty okolo domu, kým teplé letné lúče zohrievali vodu vo vani. Keď slnko začalo zapadať sused mal všetko porobené a iba tak v trenkách sa pomaly ponáral do prírodného kúpeľa. Vaňa bola na pevnom stojane dosť vysoko, takže z výšky pozoroval posledné práce u susedov až kým všetko utíchlo. Ponorený ležal a unavené telo nechal odpočívať. Bola to jeho chvíľka, kedy mohol byť sám bez príkazov všadeprítomnej susedy. Keď Slnko zapadlo vykefoval si celé telo poriadnou kefou na drhnutie aby zmyl starosti z celého týždňa. Potom opral trenky, dobre ich vyžmýkal aby mal znovu čisté, keď vyjde z vane. Pracovný týždeň končil sobotným kúpeľom. Sused s čistým, kefou vymasírovaným telom a relaxovanou dušou bol pripravený na nedeľu, deň odpočinku.
Keď sme a presťahovali z mesta na dedinu, pozorovali sme obrady, ktoré boli súčasťou životného štýlu susedov a mnohé z nich sme si časom osvojili. Kúpeľný rituál suseda Jozefa bol akoby vystrihnutý z úplne iného sveta a je prirodzené, že nás spočiatku vždy rozosmial. Časom sme si zvykli a naše pohľady už neboli nenásytne zvedavé. Naopak rešpektovali sme súkromie odpočívajúceho a možno snívajúceho muža.
Je sobota, robota v záhrade porobená, slnko zapadá. Ležím v malom gumenom bazéniku a cítim ako sa moje unavené telo uvoľňuje v ohriatej vode. Sledujem oblohu a možno práve v tejto chvíli sa pozerá zhora nebohý sused Jozef, a možno si spomína na svoju "chvíľku" a možno tak trochu závidí...
