reklama

Sme ľudia bez hraníc?

Sme ľudia bez hraníc alebo si nevieme navzájom oznámiť vlastné hranice? Stalo sa niečo podobné aj vám?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Telefonovala som s mamou a dozvedela som sa, že ju nikto nenavštívi, že má deti, vnukov a nikto ju nepríde pozrieť. Naposledy sa u nej zastavila švagriná v sobotu popoludní. Ja som bola v stredu minulý týždeň a vnuci tiež nakukli,...dnes je utorok, takže bola sama necelé dva dni. Čím dlhšie som počúvala o jej pocitoch samoty, tým viac som sa cítila vinná, že jej nevenujem dostatok pozornosti. Cestou z práce som sa u nej zastavila, bola som unavená, ale nedala som to na sebe znať, aby nemala pocit, že som pri nej iba z povinnosti. Ale bola som pri nej iba z povinnosti. Bolo by pre mňa lepšie byť doma a oddychovať. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Večer sme s manželom pozerali televíziu. Po chvíli som vstala a išla som si čítať knihu. Manžel prišiel za mnou, že riad ostal neumytý. Odložila som knihu a umyla som riad. Manžel dopozeral kriminálku a spýtal sa, či mi nevadilo, že som nedočítala knihu. Povedala som, že nie. Ale pravdou bolo, že som knihu chcela dočítať. Na moju knihu už neostal čas. Bol čas ísť spať.  

Ráno som prišla do práce, chcela som rýchlo dopísať správu aby bola pripravená na poradu. Kolegyňa začala rozprávať o tom ako sa včera pohádala s manželom...bola veľmi rozčúlená a potrebovala sa vyrozprávať. Počúvala som ju. Správu som nestihla dopísať. Na porade som celý čas tŕpla, že budem musieť predložiť správu. Našťastie nevyšiel čas a moja správa sa nepreberala. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vedúci ma zastavil na chodbe a zadal mi novú úlohu. Bola to ďalšia v poradí, ktoré som dostala tento týždeň nad rámec iných povinnosti. Úlohu som prijala s úsmevom,...nemôžem mu predsa povedať, že nestíham.  

Keď som sa vrátila z porady kolegyňa opakovala svoj včerajší príbeh inej kolegyni. Rozprávali sa až do konca pracovnej doby. Ja som pri ich rozprávaní dokončila nedokončenú správu a pokračovala som v troch nových úlohách od šéfa, nad rámec mojich povinností. Popri tom som reagovala na rozhovor mojich kolegýň, ktoré chceli počuť môj názor. Spýtali sa ma, či ma pri práci nevyrušujú a ja som povedala, že nie, ale pravdou bolo, že som sa pri nich ťažšie sústreďovala. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cestou z práce som urobila nákup. Stála som v rade pri pokladni. Zrazu prišla staršia žena a predbehla ma so slovami, že v košíku ma len jednu minerálku. Pustila som ju pred seba. Poďakovala a dodala: „dúfam, že sa nehneváte“. Mala som plný košík. Nákup bol ťažký a to, že ma predbehla mi vadilo.. 

Večer sa vraciam unavená domou a rozmýšľam ako vyhovieť mame a navštevovať ju tak často aby sa necítila opustená. Ako si pokecať s kolegyňami v práci, ako stíhať úlohy od svojho šéfa, ako urobiť všetky domáce práce, ako byť ohľaduplná,...ako to urobiť tak aby som všetkým vyhovela. 

Prechádzam našou dedinou, v ktorej každý dom, každá záhrada ma vymedzené hranice. Každý z nás vie, že plot ohraničuje záhradu. Vstup na pozemok suseda sa dá iba vtedy ak zazvoníme a on nám otvorí bránku. A po záhrade sa pohybujeme iba so súhlasom majiteľa. Každý z nás vie toto je jeho dom a záhrada a toto je môj dom a záhrada. Je jednoduché sa v tom orientovať, je jednoduché spoznať a prijať tieto pravidlá. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

 

Ale ako sa určujú hranice medzi mnou a tebou? Ako vieme, kde končia moje hranice a kde tvoje? Ako sa v tom orientovať ak nemáme ploty, ktoré by ohraničovali našu psychickú schránku?  

A idúc našou dedinou si postupne uvedomujem, že asi nemám vymedzené svoje hranice. Neviem povedať ľuďom: „nie!“. Neviem povedať: „za toto nie som zodpovedná!“. Neviem povedať: „nevyrušujte ma!“. Neviem povedať: „neberiem tri úlohy navyše!“ Neviem povedať: „chcem si čítať knihu!“. Neviem povedať: „nepredbiehajte ma!“. Ak nemám vymedzené hranice, tak preberám na seba veci, ktoré nechcem. Pretvarujem sa, že je všetko v poriadku aj keď vnútorne cítim, že to tak nie je. 

A otvárajúc bránku do našej záhrady sa pýtam, prečo to robím? Žeby to bol strach z neporozumenia, z odmietnutia, z reakcii iných? Ale ak mám strach a otvorene nepoviem, čo chcem a nechcem, tak to iní nebudú počuť. A ak to nebudú počuť, tak to budú chápať tak, že je v poriadku to, čo pri mne robia a čo odo mňa chcú.  

A otvárajúc dvere do nášho domu, otváram cestu k uvedomeniu si vlastných hraníc. Možno zajtra už budem vedieť povedať jasne „nie“, keď niečo nebudem chcieť. Budem vedieť povedať jasne „áno“ ak niečo chcieť budem. Možno už pozajtra si moja mama, moje kolegyne, môj manžel, môj šéf všimnú môj plot. Všimnú si ho, keď ostanú pred plotom, pretože ich cez bránku nevpustím. Alebo vpustím, pretože to skutočne chcem. A časom bude jednoduché sa v tom všetkom orientovať. Orientovať sa v pravidlách ako si vzájomne oznámiť  hranice medzi mnou a tými druhými. 

Pretvárka v mojom živote sa objavila, pretože som často inak nevedela, nechcela, nerozumela som si. Teraz viem, že som pretvárkou veci iba odsunula do budúcnosti. A tak pretvárka v mojom živote nemá význam, už viem, že mi to zbytočne komplikovalo vzťahy, ktoré namiesto toho aby sa rozvíjali, ostávali stáť.  

Obrázok blogu

Foto:Veronika BAHNOVÁ

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu