Ako sme na Záruby nevyšli a ako tam vraj vyšli Číňania.

Autor: Veronika Bahnová | 2.1.2008 o 8:59 | Karma článku: 10,74 | Prečítané:  3058x

Každoročne robíme na Silvestra výstup na Záruby, najvyšší vrchol Malých Karpát. Tento rok sme sa vybrali tiež ale ...

Prvýkrát sme chceli vyjsť s vnukom. Miško sa tešil aj keď mal v očkách isté podozrenie, či očakávania babky a dedka dokáže naplniť. Veď má len 5 a pol. Ale rozhodol sa, že to s nami vyskúša a urobí nám radosť. Všetko sme dokonale pripravili a pobalili „turistické“ rožky, „turistické“ napolitánky, „turistické“ mandarínky, „turistické“ žuvačky, „turistický“ čajík. Do batohov sme dali rezervné detské topánky, ponožky, rukavičky,...proste dokonale pripravená výprava a vo fáze balenia to bola pre Miška zábava.

Vyrazili sme. Po 800 metroch mierneho stúpania po asfaltovanej ceste, prišla prvá otázka: „Babi, kedy už budeme na tých Zárubách ?“ „No ešte je to ďaleko“, odpovedala som. „Ale ja už som hladný, môžem dostať ten turistický rožok so šuňou ?“ Dedo z veľkého batohu vydoloval občerstvenie, ktoré vydržalo na ďalší kilometer mierneho stúpania cez chmúrny les. „Babi, ale ja som smädný“ a tak  dedo vytiahol turistický čajík. „Babi, a čo tam na tých Zárubách budeme robiť?“, nová otázka  prišla v čase, kedy sa vnuk nechal ťahať do kopca. Žiadne šantenie a radostné pobehovanie, na ktoré sme boli u Miška pri prechádzkach zvyknutí. A tak bolo treba motivovať. „Na Zárubách býva ujo Vetrík“ začala som rozprávku, ktorú sme si rozprávali, keď bol Miško malý a chcel vedieť, kde býva Vetrík, Dážď, Blesk, Hrom, štyria ujovia, ktorí sa pod našou horou čas od času objavia. Rozprávala som a ťahala Miška do kopca zasneženou lesnou cestou až kým sa les rozostúpil a ocitli sme sa na planine presvetlenej bielym snehom. Bol to krásny pohľad a Miško ukončil celý príbeh slovami: „Ale ja nechcem isť za ujom Vetríkom, nech ujo vetrík príde sem. Aj tu sa môžeme spolu preháňať, nielen na vrchole Zárub.“ A konečne začal Miško lietať medzi stromami. Rozprašoval sneh z kríkov a hádzal po nás detskú náruč snehu a my sme mu to vracali. 

Pri tom šantení sme stretali tých, ktorí sa už zo Zárub vracali. „Ako je tam hore?“ opýtali sme sa. „Ani sa nepýtajte." "Hmla ani na krok nevidíš." "A Čertov žľab je samý ľad“ odpovedali okoloidúci. „Ale tu je krása, nádhera,... tie biele stromy obťažkané ľadovým snehom,...už pár rokov chodím hore ale tu som to ešte nevidel.“ rozhovoril sa turista rozhliadajúc sa okolo. „Ani hore nechoďte, je tam more ľudí. Z tej hmly sa vynárali jeden za druhým až som si myslel, že sem Číňania prišli, nemali konca, toľko ich tam bolo....“

Po týchto slovách nám bolo jasné, že dnes sme dosiahli vrchol a vyššie už nepôjdeme. Schádzali sme dolu k Smolenickému zámku. Z batohu  sme postupne povyťahovali všetky „turistické“ dobroty. Keď bol prázdny, vymenili sme ho za Miška, pretože jeho nohy sa cestou unavili. Behal od radosti sem a tam. Konečne si silvestrovskú prechádzku vychutnal. Žiadna vetvička obsypaná snehom neostala bez povšimnutia.

Prešli sme osem zimných kilometrov. Záruby sme nedosiahli, uja Vetríka sme nenavštívili, ale aj tak sme sa dobre unavili. Miško sa prespal až do Nového roku. A my, dedko a babka, sme Nový rok privítali s dobrým pocitom, že keď telo bolí, tak sme ešte živí.


A takto to vyzeralo okolo nás:


A_00.jpg

A_04.jpg

A_01.jpg

A_02.jpg

A_05.jpg

A_07.jpg

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Beblavý a spol. ukončili blokádu parlamentu

Premiér Pellegrini odsúdil konanie šestice z koalície PS-Spolu.

Streľbu pred dvoma barmi v nemeckom Hanau neprežilo deväť ľudí

Podozrivého našli mŕtveho v byte, spolu s ďalšou osobou.

Cynická obluda

Danko v Slobodnom vysielači

Danko dostal možnosť sa krásne opustiť pred jemu primeraným publikom. A tak začal hovoriť o mužoch a ženách.


Už ste čítali?