Smrad v poslednej lavici – sny o lietaní IV.

Autor: Veronika Bahnová | 22.2.2008 o 8:57 | Karma článku: 19,48 | Prečítané:  3654x

Začiatok školského roku. Starí známi sme sa zvítali a zaregistrovali sme, že v zadnej lavici pribudla nová spolužiačka. Sedela ticho, hľadela do zeme a iba občas sa pozrela dookola. Učiteľka nám ju predstavila. Volala sa Eva a opakovala ročník.

Veľmi rýchlo bola zaradená do kategórie triednych outsajdrov. Nielenže prepadla ale chodila oblečená v jednej zástere, starej blúzke a smrdela. Nikto si k nej neprisadol, dokonca lavica pred ňou sa rýchlo vyprázdnila. Nikto s ňou neprehovoril. Cez prestávku stála v rohu chodby alebo sa sama prechádzala v prikázanom kruhu. Pred ňou a za ňou bol vždy väčší odstup. Občas ju chalani potiahli za zásteru. Občas okolo nej prebehli držiac si nos. Občas na ňu pokrikovali. Aj učitelia skoro zistili, že môže byť dobrým hromozvodom. Keď mali zlú náladu, vyvolali ju a keďže bolo isté, že nebude nič vedieť, tak sa pri nej „odbavovali“. Všetok ich hnev sa zviezol na jej hlavu. A ona stála, hľadela do zeme. Nikdy sa nebránila, nikdy sa nevyhovárala, nikdy nič nepovedala. Nik nepoznal dôvody, prečo nebola pripravená, prečo nič nevedela. Nikto sa o to ani nestaral. A nestarala som sa ani ja. Mala som slušný spoločenský status v našej triede a tak som nemala dôvod venovať pozornosť „smradlavke“ z poslednej lavici. Na polroku znovu prepadla. 

A predsa ma niečo k nej ťahalo. Všimla som si občas letmý úsmev na jej tvári, keď nás z diaľky na chodbe sledovala ako sa v skupinke spolužiakov zabávame a smejeme. Občas som zbadala uprený pohľad na tabuľu, keď matikár čosi vysvetľoval. Dokonca, keď zemepisár namiesto zemepisu rozprával jeden zo svojich nekonečných životných príbehov, Eva sústredene počúvala a na konci rozprávania sa nahlas zasmiala. V ten deň som ju počkala a zo školy sme išli kúsok spolu. Rozprávala som a ona počúvala. Občas sa usmiala, ale iba na okamih a potom znovu bez výrazu hľadela do zeme.  Zopakovala som to viackrát, počkala som ju a ona sa pridala. Rozprávali sme sa o tom, čo bolo v škole. Bola som prekvapená, keď zareagovala na nové učivo z matiky. Sadli sme si na lavičku a prebrali sme spolu príklady. Netrvalo dlho aby porozumela, ako ich vypočítať. Ostávali sme na chodbe v škole po vyučovaní. Čo som vedela, som jej vysvetlila. Čo som nevedela, spolu sme hľadali v učebniciach.  Domov sme chodili spolu a ešte sme si učivo dorozprávali.

Postupne som si všimla, že na jej tvári sa objavuje úsmev, častejšie som ju videla smiať sa. K zemi uprený pohľad sa zmenil. Častejšie sa mi pozrela priamo do očí. Častejšie sa pýtala, častejšie rozprávala a ja som počúvala. Začala som vnímať jej hlas, jej slová, jej reč. Po nejakom čase pri tabuli riešila samostatne príklad. Matikár takmer stratil reč. Ona mu priamo pozerala do očí, keď napokon s uznaním skonštatoval, že ho vyriešila správne. A tak sa stalo, že časom namiesto gúľ začala dostávať i štvorky, trojky z písomiek a z odpovedí. Mala som radosť z každého jej úspechu.

Pamätám si, že som v tej dobe často snívala. Zdalo sa mi, že letím a niekto sa ku mne pridáva, potom spolu kdesi letíme, voľne a slobodne. Tento druh sna som zažila mnohokrát aj neskôr a mala som ho veľmi rada. 

Raz Eva neprišla do školy. Po týždni som sa rozhodla, že jej zanesiem úlohy domov. Nikdy predtým som u nich nebola, ale našla som ich byt. Na chodbe sa šíril smrad, ktorý som si pri spoločnom učení s Evou už prestala uvedomovať. Kedysi bola na chodbe spoločná kúpeľňa pre viac bytov. Počula som krik za dverami. Otvorila som ich a ostala stáť ako obarená. Eva sa skláňala nad vaňou plnou prádla a špinavých plienok. Vedľa jej nôh sa motali tri malé deti. Jedno plakalo. Eva sa zohla a zobrala ho na ruky. Vtedy ma zbadala. Okolo jej očí boli modriny, rovnako ako na rukách. Až vtedy som si všimla, aká je drobná.

„Doniesla som ti úlohy“ vypadlo zo mňa. „Ak chceš pomôžem ti“ dodala som. Nebola to správna chvíľa na pomoc. Zrazu buchli dvere a za mnou stál muž a žena. Obaja začali na Evu kričať. Muž zjavne opitý, žena tehotná a tiež sa potácala. Boli to jej rodičia. Vyrútili sa na ňu aj na mňa ako zmyslov zbavení. „Že prečo ju zdržujem, že ešte nemá oprané a navarené.“ „Že, čo od nej chcem“ Nestihla som odpovedať, keď  v tom Eva dostala facku  od otca. Malý brat v jej náruči okamžite prestal plakať a dvaja súrodenci sa primkli k jej nohám. 

Utiekla som preč. Aj keď na mojom vysvedčení boli takmer samé jednotky, nevedela som riešiť túto úlohu. Cítila som sa bezmocná. Evka mala jedenásť a ja desať. Ona  zastupovala rolu dospelých rodičov.  Prala, varila, žehlila, starala sa o troch malých súrodencov a z ich reakcií bolo jasné, že ju majú za mamu. Eva sa naučila prijímať i údery od opitého otca. Nemala čas na učenie. Taká bola pravda o „smradlavke“ z poslednej lavice.  

Moje sny o tom, že letíme spolu voľne a slobodne sa zmenili. Už nemali šťastný koniec. Vždy keď sme chceli spolu vzlietnuť objavil sa múr, ktorý sa nedal preletieť. Až keď som pustila Evinu ruku, mohla som opäť vzlietnuť vyššie. Ale keď som ju uvidela padať dolu, padala som aj ja. So snom prišiel  smútok , bolesť a pocit úzkosti. 

Eva neprepadla. Mala takmer samé štvorky, ale prešla do vyššej triedy. Presťahovali sme sa a mňa preradili do novej školy. Po tridsiatich rokoch som prechádzala ulicami z detstva. Zastavila som sa v mliekárni. Čakajúc  v rade, pozorovala som predavačku za pultom. Šikovne sa obracala, usmievala sa na svojich zákazníkov. Ten úsmev a oči mi niekoho pripomínali. „Ahoj Veronika“, prihovorila sa mi predavačka, keď som prišla na rad. „Ja som Eva, pamätáš sa na mňa?“ Spomenula som si. „Ako sa ti darí?“ opýtala som sa. „Dobre“ znela odpoveď. „Mám dve deti, dobrého muža,... bývame tu neďaleko.“ A rýchlo pokračovala, akoby sa bála, že odídem skôr ako mi to dopovie: „Predávam. Urobila som si obchodnú školu, keď som sa vydala,... Vieš, keď sme sa spolu učili, zistila som, že tu matematiku môžem zvládnuť, keď sa do toho dám.“

Mnohé z toho, čo som s Evou zažila som vedela pomenovať až neskôr:

  • Človek nikdy nevie, čím ho druhý človek obohatí. Zistí to, až keď s ním prejde kus cesty.
  • Eva mi dala príležitosť zažiť si pocit, že som schopná zmeniť jej smútok na smiech, jej mlčanie na voľne plynúce slová, jej samotu na kamarátsky vzťah,... naučila som sa osloviť „outsajdrov“ 
  • Pri nej som si uvedomila, že nemáme všetci rovnako ustlané kolísky, keď nás privedú na svet. Napriek tomu každý z nás disponuje vnútornou silou rásť. Eva rástla aj bez ustlanej kolísky.
  • Občas stačí pristaviť sa a prejsť kúsok cesty s druhým, aby skúsil vyletieť trochu vyššie. Eva skúsila, ako chutí lietanie, a vrátila sa k nemu, keď prišiel jej čas.
  • Zistila som, že sa nemusím nechať zväzovať pocitom zodpovednosti za druhého. Aj keď som Evinu ruku pustila, ona si našla svoj smer letu aby bola šťastná.
  • Zistila som, že je pre mňa dôležité občas takto kráčať vedľa iných. 

Mala som šťastie v živote, že podobné príležitosti ku mne prichádzali. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Beblavý a spol. ukončili blokádu parlamentu

Premiér Pellegrini odsúdil konanie šestice z koalície PS-Spolu.

Streľbu pred dvoma barmi v nemeckom Hanau neprežilo deväť ľudí

Podozrivého našli mŕtveho v byte, spolu s ďalšou osobou.

Cynická obluda

Danko v Slobodnom vysielači

Danko dostal možnosť sa krásne opustiť pred jemu primeraným publikom. A tak začal hovoriť o mužoch a ženách.


Už ste čítali?