Na prvé stretnutie klubu som vytlačila svoje najkrajšie fotky a predstúpila som s nimi pred „porotu“ členov klubu, z ktorých mnohí fotografujú už niekoľko desiatok rokov. Fotky kolovali navôkol a ja som čakala slova chvály alebo aspoň porozumenia. „Kvalitný papier“ povedal prvý z „porotcov“ a pridali sa k nemu i ďalší a ohmatávali fotky aby posúdili, či papier je kvalitný. Ich oči uhýbali môjmu zvedavému pohľadu. Ale ani slovko nepadlo ku kvalite fotiek. Na záver som predsa len dostala odpoveď. Predseda si prisadol ku mne a začal prezerať fotky a povedal: „Nič moc“ zhodnotil prvú. „To je ploché, nevýrazné,“ pokračoval: „Tu nie je jasné, čo je podstatné a čo nie,.. na tejto je prepálená cesta,... tu je hlavný motív v strede,... tu je to urezané,.. a tu, čo mu to vystupuje z hlavy?,...no táto je celkom v poriadku,...“ Fúúú... takú úprimnosť som veru nečakala. Rozhodla som sa, že nabudúce prinesiem lepší výber. A tak som celý týždeň intenzívne fotografovala aby...
Na fotografický krúžok som prišla s novými fotkami ale prehliadali sme si ich na počítači. Aspoňže tak, lebo fotografický papier, čo sa tak páčil bol naozaj drahý. A začalo hodnotenie. Okolo mňa sa zhŕklo zopár členov krúžku. Spočiatku mlčali až sa jeden ozval: „A viete, čo je to zlatý rez?“, „A viete, čo je to hĺbka ostrosti?“, „A viete niečo o perspektíve?“, „A čo touto fotkou chcete vyjadriť, čo je na nej podstatné?“. „Ako pracujete pri fotografovaní zo svetlom“, „Počuli ste niečo o kompozícii?“ Po každej otázke som zalapala po vzduchu a tvárila som sa zrejme dosť blbo, pretože odpovede som nepoznala. Nikdy som si nekládla takéto otázky, fotila som intuitívne, to čo ma oslovilo a moc som sa nad tým nezamýšľala. Moji noví kolegovia z krúžku sa rozpŕchli do ateliéru a išli pracovať na fotení modelov. Jeden z nich však ostal a venoval mi pozornosť. A nielen na prvom stretnutí ale i na nasledujúcich mi pomáhal porozumieť technike fotografovania. Každú jeho radu sa snažím hneď vyskúšať. Už pár mesiacov tak prechádzam fázou zmätku, kedy neviem, čo vlastne robím. a cítim hnev, prečo som sa vlastne rozhodla ísť ďalej a meniť to, čo som vedela. A potom príde fáza, kedy sa predsa len črtá nová kvalita. Vtedy cítim radosť a silu pokračovať ďalej v hľadaní zákutí vlastnej tvorivosti.
"Prvým krokom je naučiť sa vidieť." povedal mi kolega z klubu.
Je to o tom uvedomiť si, čo ťa na danom mieste zaujalo. Oko pracuje spolu s mozgom a „srdcom“ Oko si prehliada celok, zaostruje, prechádza od celku k detailu. Mozog vníma, vyberá, rozlišuje informácie, ktoré mu oko posiela. „Srdce“ zacíti atmosféru, krásu,...Človek si často neuvedomuje ako sa stane, že ho nejaké miesto očarilo, prinútilo zastať a pozerať.
Naučiť sa fotografovať znamená porozumieť tomu, čo sa deje, keď ma zaujme nejaký objekt. Začínam si to uvedomovať a snažím sa to, čo vidím pomenovať. Keď sedím alebo stojím na mieste, ktoré ma zaujalo, hovorím si:
„Ten strom je smutný a opustený (prečo sa mi to tak javí?),... má košatú nepravidelnú korunu, jedna haluz je odlomená, stojí uprostred poľa,...“
„Tie kopce vzadu sú nádherné ( prečo?),... sú v zástupe jeden za druhým a majú rôzne odtiene zelenej a modrej, zelená je v popredí a tie zadné zachytávajú odraz oblohy, s ktorou postupne splývajú...“
„Obyčajné pole a oči sa mi k nemu vracajú (prečo?),... je zelené a čierne, pohybujú sa po ňom tiene oblakov a menia odtiene zelenej, slnko práve osvietilo stromy ohraničujúce pole, objavujú sa ich tiene,...krajina sa mení, keď sa pohybujú mraky,...“
Druhý krok, ktorý sa mi zdá dôležitým, a s ktorým sa trápim, je kompozícia.
Je to o tom, ako atmosféru miesta, zaujímavý celok, skutočnosť dostať do výsledného obrazu fotografie. Ako to urobiť aby fotografia bola vyvážená, harmonická, zaujímavá a mala výpovednú hodnotu autorského videnia? Chce to čas, trpezlivosť a experimentovanie so základnými princípmi kompozície. Teraz, keď už čosi o nich viem, skúšam ich používať obyčajne v nasledujúcom poradí:
Výber ústredného motívu, teda, čo chcem na snímke zobraziť, čo je podstatné. Oko zachytí mnoho keď blúdi po krajine, ale iba nejaká časť je tá, ktorá ho zaujme, ktorá je pre atmosféru miesta podstatná. Oko a mozog sú schopné filtrovať to, čo je nepodstatné ale fotoaparát nie. Tomu musím pripraviť pôdu, aby zachytil to, čo považujem za ústredný motív. Fotoaparát musím dostať do polohy aby zarámoval obraz, ktorý ma zaujal.
A tak začínajú moje tanečky. Hľadám správnu pozície, uhol pohľadu na zachytenie ústredného motívu. Stačí urobiť pár krokov doprava, alebo doľava a dostanem iný obraz alebo iné osvetlenie objektu. Vyhnem sa prvkom, ktoré sú nadbytočné alebo narúšajú kompozíciu. Niekedy je treba pristúpiť bližšie aby sa zúžil priestor okolo ústredného motívu.
Zlatý rez alebo pravidlo tretín. Vybraný motív (človek, strom, kostol, kôň, ale i horizont krajiny...), v dobrej kompozícii, by nemal byť v strede. Vraj to vytvára napätie, pretože oči aj mozog sú zmätené, nevedia sa rýchlo zorientovať, ktorú polovičku si vybrať. Keď sa postavím v krajine, moje oko a mozog mimovoľne hľadajú systém, poriadok. Majú tendenciu okamžite si usporiadať veci, objekty okolo tak aby sa v tom najlepšie zorientovali. Maliari aj fotografi vedia o tejto našej prirodzenosti a preto komponujú obrazy tak aby sme si to podstatné našli hneď, aby sme nemuseli behať po ich obraze krížom krážom. Každý celok, ktorý pozorujem, môžem rozdeliť na deväť pravidelných štvorcov, alebo tretiny v rovine vodorovnej a zvislej. Ústredný motív potom situujem do pravej, alebo ľavej, alebo hornej, alebo dolnej tretiny, lebo tam mu je vraj najlepšie. A tak teraz experimentujem, „zasúvam“ objekty do príslušných tretín a učím sa nájsť tú „správnu“ tretinu.
Moje obrázky boli a ešte sú ploché, statické, nevyvolávajú emocionálnu odozvu, ktorú cítim, keď som na mieste, ktoré fotografujem. Prečo? Lebo som nepoznala prvky kompozície, ktorými to môžem zmeniť. Stonka kvetu, listu môže byť zobrazená kolmo a v strede a dostanem statický obraz. Ale môžem ich zachytiť tak, že tvoria diagonálu a dostávam do obrazu dynamiku, pohyb, smer,... uhlopriečky v obraze totiž navodzujú pohyb, rýchlosť, dynamiku. V prírode je mnoho prirodzených línií (cesta, potok, ohrada, aleja,...), ktoré oku lahodia, pretože mu dávajú prirodzený smer a lepšiu orientáciu sa v celku.
Naše oko sa vie prispôsobiť a zaostriť na blízke i vzdialené predmety tak ako potrebuje. Pohybuje sa v priestore a vie rozlíšiť, čo je ďaleko a čo je blízko. Jeho hĺbka ostrosti sa mení podľa toho, na čo sa zameria. Zachytiť objekty fotoaparátom, tak aby bolo ostré to, čo ostré chceme aby bolo, aby sa zachytila hĺbka priestoru, na to treba začať pracovať s pomermi clony a času,...a to sa teraz intenzívne učím.
Tých bodov je podstatne viac, ktoré pri fotografovaní musím brať do úvahy. Moji kolegovia z krúžku už v mnohých veciach majú jasno, majú v oku to, s čím sa ja ešte na mieste musím zaoberať. Som v štádiu experimentovania s novými znalosťami. Občas to vyjde a záber už ma novú kvalitu a dokonca moji noví kolegovia povedali: "to je celkom dobré".
Takto sa mi stalo, že som poznala, že fotografovanie nie je len o cvakaní, nie je len o intuícii, nie je len o zaznamenávaní zaujímavej skutočnosti ale aj o technike. Tou sa musí fotograf riadiť aby obraz, ktorý reálne vidí, vníma a cíti dostal aj na fotografiu.
