Odišiel skôr ako začal žiť ??? - sny o lietaní

Autor: Veronika Bahnová | 2.4.2008 o 12:20 | Karma článku: 13,10 | Prečítané:  2596x

Drobný chalan s čiernou hrivou, sedával v prvej lavici aby lepšie videl. Sám sa pre toto miesto  rozhodol. Akoby chcel byť blízko k zdroju poznania.

Adam podával pero učiteľke, zotieral tabuľu,...nie nebol pätolizač, ani si nechcel šplhnúť. Jednoducho chcel aby sa hodina, čo najskôr začala. A potom si sadol, podoprel hlavu rukou a sledoval každý pohyb učiteľa, aby mu nič neuniklo. Spontánne zasahoval do výkladu svojimi poznámkami. Často ho vedel doplniť zaujímavými poznatkami. Hltal všetko, bol doma v každom predmete bez rozdielu. Nikdy si nerobil poznámky do zošitu, všetko si uchoval v pamäti v okamihu sústredeného počúvania. 

Písomky z matiky mal vzorové. Jeho slohové práce čítavali učitelia medzi sebou . Aj nám sa ušlo: „Takto má vyzerať sloh“, vravievala slovenčinárka, keď dočítala jeho prácu. Jeho komiksy kolovali medzi nami. Také malé sci-fi príbehy. 

Prirodzene, že nás to štvalo. Mať premianta v triede, ktorý nám bol vždy a vo všetkom dávaný za príklad malo aj svoju odozvu. Chalani si ho podali pri futbale na telocviku, ... častejšie sa potkýnal o ich nohy a pri basketbale častejšie narážal na ich široké lakte... Ale nebola to šikana. Jednoducho v športovom zápolení chalani chceli vyhrať, tam na neho mali. A my dievčatá sme ich v tom podporovali, akoby bojovali aj za nás. Myslím si, že sme ho mali radi, takým zvláštnym spôsobom. Trochu sme mu závideli, trochu sme sa v ňom videli, trochu sme chceli byť ako on.  

Od prvej triedy sme spolu prešli kus cesty. Takmer osem rokov sme sa každý deň stretávali. Videla som ako sa drobné chlapča v prvej lavici zmenil na chalana, ktorý začal pokukovať po dievčatách a my po ňom.  Objavila som pri ňom, že učenie pre niekoho nemusí byť mučenie. Že existuje vnútorná potreba poznávať, ktorá je pre niekoho tak nevyhnutná ako vzduch. Adam dychtil po poznaní. Nebol vtedy internet a tak čítal obrovské množstvo kníh. Hľadal partnerov na diskusiu, na rozhovory. Ale v okruhu našej triedy, školy ich veľa nenašiel. Bolo nás málo, čo sme ho ako tak stačili sledovať  a občas niečo pochopiť. Často som ho počúvala s otvorenými ústami, keď rozvíjal úvahy z fyziky, ktoré sme na hodine preberali. Tam, kde som sa ja snažila pochopiť aspoň princíp, tam on už aplikoval veci do neskutočných podôb.

Jeho túžba po vedomostiach bola prirodzená. Intuitívne sme tušili, že sa nechce vyvyšovať, že nechce súťažiť, že nepotrebuje byť vzorom,...hľadal partnerov na to, čo potreboval. Chcel sa rozprávať s inými na tej istej úrovni poznania, uvažovania, ktorá mu bola daná.  

V osmičke sa začal meniť. Bol menej sústredený, menej sa zapájal, menej diskutoval. Cez prestávky posedával a hľadel do prázdna. Stalo sa, že pri písomke zaspal. Futbal prestal hrať, na telocviku častejšie sedával na lavičke. Možno som zahliadla smútok v jeho očiach, možno to bol strach, ... neviem ale tá iskra túžby sa strácala. 

Jedného dňa neprišiel do školy. Dozvedeli sme sa, že bojuje v nemocnici s leukémiou. Prišiel nám to oznámiť jeho otec. Mal rovnako čiernu hrivu ako Adam. Mal rovnako bystrý pohľad ako on. Keď nám odovzdával pozdrav od Adama, z jeho čiernych očí sa kotúľali slzy. 

O mesiac Adam prehral svoj boj s leukémiou. Na jeho pohreb sme prišli všetci. Nad hrobom stál muž so sklonenou hlavou. Jeho vlasy boli načisto biele, jeho pohľad bol prázdny. Vedľa neho stála žena a chlapec o niečo starší od Adama. Vtedy som Adamovho otca videla naposledy. Jeho srdce neunieslo bolesť,  žiaľ  nad stratou syna a zakrátko odišiel za ním.  

Odchod Adama zasiahla celú triedu. Pre mnohých z nás to bolo prvé stretnutie so smrťou. V našej duši Adam otvoril novú dimenzie. Poznali sme, čo je to cítiť bolesť nad stratou, keď odíde kamarát, blízky človek.  Súcitili sme spolu, keď sme si uvedomili a rozprávali sme sa o tom, ako ťažko môže byť rodičom a bratovi Adama.

Prvá lavica ostala jeho. Nikto ju neobsadil. A vlastne Adam nikdy neodišiel.  Často sme sa si kládli nahlas v rozhovoroch i potichu sami pre seba otázku: „Ako by to riešil Adam?“  

Uletel skôr ako začal žiť????  Určite áno. Život by sa nemal skončiť v trinástich rokoch. Adam akoby to tušil.  Život, po ktorom túžil, žil naplno. A možno  je to posolstvo, ktoré mi zanechal: 

"Každý deň stojí za to prežiť naplno lebo neviem, kedy sa možnosť naplňať ho, skončí."

                

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Dôkaz božej existencie

Filozofi, mystici a učenci sa o to stažili po tisícročia, ale na nezvratný dôkaz bolo treba počkať až do 21. storočia.


Už ste čítali?