Sánkovačka + fotoreport

Autor: Veronika Bahnová | 19.2.2012 o 14:33 | (upravené 19.2.2012 o 14:54) Karma článku: 11,51 | Prečítané:  1346x

Vždy som sa tešila na zimné prázdniny. Bol to čas, kedy sme sa do sýtosti vyblázni v snehu. Zdá sa mi, že som v detstve nezažila zimu bez riadnej snehovej nádielky a mrazu. Mama doposiaľ spomína ako som mráz komentovala: "...mne aj to, čo mi z nosa tečie zamŕza".

Sneh nám slúžil ako stavebný materiál nielen na snehuliakov ale i na väčšie stavby. Stavali sme biele bunkre, opevnenia a obkladali sme ich snehovými guľami. Ulica bola rozdelená na "dobrých" a "zlých" a medzi nimi lietali pripravené gule. Dobrí sme boli prirodzene vždy my a mali sme dostatok dôvodov útočiť na tých zlých.

Veľa kopcov v uliciach Bratislavy nenájdete, ale vždy sa nejaký malý briežok našiel. Deti z celej ulice sme sa tam zhŕkli a od skorého rána do večera sme sa sánkovali. Keď stopy boli vydraté, starší chlapci alebo otcovia večer nahádzali sneh a pokračovalo sa,...krik výskot, radosť. Na našej ulici sme mali kopček priamo pod lampami a tak sme si užili aj večernú sánkovačku.

Keď briežok nestačil urobili sme si preteky. Zapriahli sme sa do saní a ten najmenší drobizg sme ťahali po ceste. Cesty  v zime okrem ranného a večerného zásobovania boli prakticky bez áut a boli k dispozícii iba nám, šantiacim a pretekajúcim deťom.

Večer sme prichádzali domov mokrí, pretože žiadne "oteplovačky" ešte neboli. Oteplovačkou nám boli remeň, horúci čaj a teplá perina, do ktorej sme po celodennej zábave vkĺzli. Remeň obyčajne preto, že sme prišli úplne mokrí a mama, či otec nám to potrebovali pripomenúť. Horúci čaj aby sme neochoreli a perina aby sme od radosti z guľovačky, plaču z remeňovej nádielky a únavy, čo najskôr zaspali a nabrali síl do nového prázdninového dňa.

Boli sme deti ulice a ulica nás spájala. Televízne programy pre deti moc nebežali o počítačoch nebolo ani chýru. Virtuálny svet neexistoval. Bol len prirodzený osobný kontakt nás detí z ulice, ktoré od rána do večera spolu prežívali prázdniny.

Táto spomienka sa mi vybavila pri ceste na Hrebienok v Tatrách. Mnoho snehu, krásne počasie a prázdninujúci sánkari, ktorých sme míňali. Aj keď  ubehlo pár desiatok rokov, aj keď to bolo na inom mieste, pripomenulo mi to moje detstvo. Radosť i strach v ich tvárach pri prekonávaní nástrah trojkilometrového úseku sánkarskej dráhy boli veľmi podobné tomu, čo som videla v našich detských tváričkách, keď sme "šusovali" dolu našim pármetrovým kopcom. A medzi sánkujúcimi neboli len deti. Adrenalín si dopriali mladí i sedemdesiat ročná babička. Na sánkovačku sa proste zabudnúť nedá.

B_00.jpg

Na tejto fotke sme my spred viac ako 5 desiatok rokov.

A nasledujú aktuálne  fotografie z Hrebienka v Tatrách.

B_01.jpg

B_01_.jpg

B_02.jpg

B_03.jpg

B_04.jpg

B_05.jpg

B_06.jpg

B_07.jpg

B_08.jpg

B_09.jpg

B_10.jpg

B_11.jpg

B_12.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Najskôr partneri, potom nepriatelia na život a na smrť. Príbeh Sýkorovej vraždy

Zlikvidovať mafiána Miroslava Sýkoru mala podľa kľúčového svedka záujem aj Slovenská informačná služba.


Už ste čítali?