Svet sa mení. Moji starí rodičia žili so svojimi deťmi a s rodičmi v jednom dome. Videli sa každý deň. Moji rodičia žili s nami a s rodičmi v jednom meste a videli sme sa párkrát do týždňa. Naše deti sa vybrali do sveta a vidíme sa raz za šesť týždňov.
V jednej kancelárii už dlhé roky sedíme tri ženy. Každé ráno, pri kávičke, sme si porozprávali o tom ako nám rastú deti. Teraz si rozprávame ako nám rastú vnúčatá. Každá z nás sa ponáhľa z práce domov. Jedna preto, aby vyzdvihla vnučku zo škôlky. Druhá preto, lebo ju dcéra s vnučkou čakajú pred budovou našej firmy a spolu idú do parku. A ja sa ponáhľam k svojmu počítaču, lebo keď príde vnuk zo škôlky v tom ďalekom svete, tak si ma „pustí“ aby mi porozprával ako bolo. Každá z nás sa tešíme na vnúčatá, každá z nás sa s nimi stretneme a rozprávame sa s nimi. Tie dve si svoje vnučky každý deň objímu. Môj vnuk ostane bez objatia babičky.
Už dva roky som virtuálna babička a môj vnúčik najprv za pomoci rodičov a teraz už sám si zapne počítač, potom naštartuje internet, spustí videokonferenciu cez Messenger a pozve ma do ich obývačky na kus reči. Pozeráme sa na seba cez okienko 10x 10 cm niekedy pár minút a niekedy hodiny.
Porozpráva mi o tom, čo nové nakreslil, ukáže mi, čo vymodeloval z plastelíny, ukáže mi nové „autíčto“, ktoré mu „maminta túpila“,...Často je moja pracovňa spojená s ich obývačkou. Počujem zvuky ich domova, občas sa nevesta alebo syn mihne pred kamerou a prehodíme pár slov. Stáva sa, že vnúčik sa zabudne a hrá sa so stavebnicou a občas počujem otázku „babičta si tam?“. A ja odpoviem: „Áno Miško som tu s tebou.“
Videokonferencia pokračuje občas tým, že si začneme chatovať. Miško mi pošle prvé písmenka napísané klávesnicou počítača a spýta sa: „babičta, čo som ti napísal?“ a ja mu prečítam: „pxzr4367 zzwy“ A občas sa mu podarí naťukať správne svoje meno „MISKO“.
A niekedy si vyskladáme zo smejlíkov rozprávku „O psíčkovi a mačičke“, o tom „Ako Miško piekol s mamičkou tortičku“, „O dúhe“,...“O skákajúcej loptičke“, „O ufónikoch“,...každý deň si vymýšľam nové príbehy na smejlíky a animované odkazy Messengera, ktoré mi Miško posiela.
Niekedy pozerám na tváričku štvorročného chlapca, ktorý, naplno sústredený, si listuje na internete a hľadá svoje obľúbené „hly“ (hry). Vtedy viem, že môžem otvoriť svoju prácu na počítači, pretože Miško hrá tu svoju hru, ktorá ho zaujme na dlhšiu dobu. Iba občas sa ozve „babičta si tam?“ a ja odpoviem „áno, som tu s tebou“
Som virtuálna babička už dva roky a rozprávam svojmu vnukovi rozprávky cez malú obrazovku počítača. Viem takmer všetko, čo zažil každý deň, som s ním v ich obývačke takmer každý deň, posielame si správy, animované „pusinky“,...Delí nás však niekoľko tisíc kilometrov. A tak svojho vnuka držím za malú rúčku iba raz za mesiac, dva, vystískam ho iba raz za šesť týždňov,...
Svet sa mení, naše blízke vzťahy nadobúdajú nové virtuálne rozmery. Aj keď sme ďaleko od seba, môžeme byť spolu každý deň cez svet internetu. Niečo však nemôžeme. Nemôžeme sa spolu dotýkať a babičky nemôžu dať vnukovi bozk na čelo keď zaspáva.