reklama

Hra na „rebríčkovanie“ (upravená úvaha)

Rebríčkovanie som nazvala techniku určovanie poradia ľudí podľa istých kritérií. Je to zrejme pradávny spoločensky zvyk a stretávame sa s ním od narodenia a istým spôsobom nás ovplyvňuje celý život.  Ktovie prečo je táto spoločenská hra tak zábavná a komerčné zaujímavá?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Moja úvaha o hre na „rebríčkovanie“ vznikla pri prečítaní si článku v Hospodárskych novinách o rebríčkoch najbohatších ľudí. Už viem, že som sa do rebríčka najbohatších ľudí sveta nedostala. Slovensko vraj takýto rebríček zatiaľ nemá. Hm, ktovie prečo? Možno predsa len čakajú na mňa, kým ma tam budú môcť zaradiť. Ale viem pochopiť, že jeho zverejňovanie môže motivovať mnohých ľudí k vyšším výkonom. Ukazuje, kto je ten, komu sa to podarilo.

Posledné obdobie médiá aj nám ponúkajú hru na určovanie poradia celebrít. Mediálne „rebríčkovanie“ je nová spoločenská hra, do ktorej sa aj ja s radosťou púšťam. Keď si pustím televíziu zisťujem že môžem posúvať po rebríčku iných. Už sme „rebríčkovali“ politikov v diskusných reláciach ale i obyčajných ľudí zatvorených v dome. „Rebríčkovali“ sme mladých speváčikov ale „rebríčkovali“ sme i krásne devy. Teraz „rebríčkujeme“ tancujúce celebrity aj supertelá. Uvedomujem si, že táto hra má pre mňa obrovskú výhodu. Nemusím sa ja trápiť a nemusím sa stresovať. Stačí si len zapnúť príslušný kanál, prípadne zobrať mobil a sledovať arénu o postup na vyšší level. A môžem pozorovať ako sa tešia iní z „úspechu“ a plačú z „neúspechu“. Niekoľko desiatok tisíc Slovákov je spojených spoločenskou hrou na víťazov a porazených. Niekedy sú kritériá víťazstva a prehry jasné inokedy nejasné. Je to hra o „rebríčkovanie“ podľa výkonu, krásy, sympatií ale i zábavy. Je to spoločenská hra o emóciách tých, ktorí sú v ringu ale aj nás, čo sedíme pri obrazovkách a posielame sms-ky. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tento víkend budem „rebríčkovať“ poslancov v našej obci. Dám hlas/nedám hlas a zúčastním sa na zostavovaní rebríčka poslancov do obecného zastupiteľstva. Podľa akých kritérií? My prisťahovalci podľa toho ako koho poznáme. Starousadlíci možno podľa toho kto je s kým rodina. A bude poradie a vyhlásenie výsledkov. Ktovie, či bude aj očakávaný výkon. Na rozdiel od celebrít, ktorí najprv musia zatancovať a zabaviť ma až potom dostanú môj hlas, „rebríčkovanie“ vo voľbách je opačné, najprv daj hlas a potom sa ukáže.

Vrátila som sa k tomuto článku, pretože som dostala dva meily od ľudí, ktorí ho v pôvodnej verzii čítali a pýtali sa, kde sa stratil. Nuž nestratil sa, ale podľahla som „rebríčkovaniu“ a keďže článok nedostal vysokú karmu, tak som ho stiahla. Povedala som si, načo ho vyvesím na blog, keď sa nepáči. Ale tí dvaja ma posunuli ďalej v úvahách. Veď nepíšem články pre všetkých, píšem pre tých pár, ktorí sú so mnou nastavení na rovnakú nôtu, práve v okamihu, keď ja článok posielam a oni ho čítajú. A píšem si články hlavne pre seba, pretože ma téma zaujala a chcem o nej hovoriť, pre seba, aj nahlas. A tak téma „rebríčkovania“ je znovu tu a ostane na blogu dovtedy, kým sa blog nezruší.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otázka stojí tak. Na čo sú nám rebríčky? Neviem ju zodpovedať všeobecne, ale viem odpovedať, čo hra na „rebríčkovanie“ znamenala v mojom živote.

Narodila som sa druhá v poradí. Mala som z toho isté výhody ale iba chvíľu. Iba do obdobia, kedy si moji rodičia mysleli, že už som zrelá na výchova podľa vzoru. A tak som často počúvala „pozri ako tvoj braček už pekne papá, chodí,.., skús to aj ty tak“. A tak som sa snažila postúpiť na level svojho brata. Do škôlky som začala chodiť ako trojročná a tak sa stalo, že medzi štvor - päťročnými deťmi som bola vždy posledná v poradí, keď nás zoraďovali podľa výšky, podľa počtu odrecitovaných básničiek. Často som počúvala od učiteľky v škôlke: „pozri akí sú oni veľkí“, „pozri koľko básničiek už vedia“. A tak som sa snažila postúpiť na level starších škôlkarov. V škole som dostávala dosť jednotiek, nejaké dvojky ale aj trojky. A na rodičovskom učiteľka čítala vždy poradie podľa priemeru známok. Po rodičovskom združení som dostávala otázku: „..a nemohla by si byť aj ty raz prvá, druhá v poradí?“ A tak som sa snažila postupovať na level lepších priemerov známok. Mala som rada matematiku až po strednú školu. Tam profesor Rovan (inak výborný učiteľ) používal metódu zverejňovania poradia úspešnosti. Po každej písomke nielenže poradie viselo na nástenke, ale celá trieda sa presúvala. V prvých laviciach „hanby“ sedeli, tí najhorší a v posledných laviciach, tí najlepší písomkári. Matematiku som prestala mať rada, pretože som zistila, že do posledného radu lavíc si nikdy nesadnem. Objavila som, že vyšší level v matematike je mi nedostupný. A rebríčky viseli po každej skúške na rôznych nástenkách počas vysokej školy. A čím viac ich tam viselo, tým viac som sa snažila postupovať na vyšší level rebríčka známok. A „rebríčkovanie“ pokračovalo. Bola som zaradená do platového rebríčka. Do rebríčka odmien. Do daňového rebríčka. Do rebríčka odvodov do poisťovní. Do spoločenského rebríčka podľa, ktorého som bola pozývaná na vybrané spoločenské udalosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Každý ten rebríček pre mňa znamenal výzvu na zlepšenie. A každý ten rebríček pre mňa znamenal „boj“ o vyššie miesto v poradí. Spočiatku preto, že to očakávali moji rodičia, potom učitelia, potom som si to chcela dokázať ja sama pred sebou. A pri každom postupe po rebríčku som pociťovala buď radosť z úspechu alebo smútok z neúspechu alebo strach zo zlyhania. A rovnako som zaznamenávala závistlivé pohľady tých, čo ostali na rebríčku za mnou. Ale aj radosť tých, pre ktorých môj pohyb po rebríčku smerom hore bol nejakým spôsobom užitočný. Pohyb po rebríčku znamenal, preto často i to, že niektorí známi sa vytrácali z telefónneho zoznamu a iní známi sa tam objavovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Uvedomujem si, že každý rebríček, ktorý si ľudia zostavujú, vychádza z našich predstáv o akomsi normatíve spoločenského úspechu, spoločensky uznávaného výkonu...A súčasne vyvoláva isté očakávania ako by sa mali ľudia pohybujúci sa rebríčkoch správať. Dosiahnuť postavenie v rebríčku, prináša uznanie ale aj záväzok, prináša radosť ale aj spoločenskú záťaž. 

„Rebríčkovanie“ pomáha priviesť ľudí k mnohým úspechom, k skvelým výkonom, k peniazom, k známym,... Mediálne "rebríčkovanie" môže priniesť zábavu a možno inšpiráciu.... 

„Rebríčkovanie“ však prináša aj únavu, strach, depresiu, vyhorenie. Pamätám si, že mne sa to stalo viackrát. Už ako dieťa som často „musela“ napĺňať isté očakávania mojich rodičov. Často ma to stálo mnoho síl aby som ich nesklamala. A viem, že som sa nepoučila, podobnému „rebríčkovaniu“ som vystavila svoje deti. Ja aj moje deti sme to prežili v relatívne dobrom duševnom zdraví. Ale poznám mnoho detí, mnoho dospelých, pre ktorých je hra na „rebríčkovanie“ veľkou záťažou. Záťažou na hranici ich duševného zdravia.

A stále častejšie si uvedomujem, že na rebríčku sa dá stať hore ale aj dolu. Tam hore, môže byť výborný výhľad. Tí, ktorí sú dolu, možno nikdy neuvidia svet z tohto uhlu pohľadu. A uvedomujem si aj to, že pri pohľade zhora sa môže zakrútiť hlava. Mnohým, ktorých poznám sa stalo, že z výšky padli aby napokon zistili, ako sa žije tam dolu, na tých spodných stupienkoch rebríčka.

„Rebríčkovanie“ je aj o tom, že človek môže stále znovu a znovu objavovať vlastné možnosti, vlastné hranice.

A pri týchto úvahách mi napadá, že je dobré, že sa rebríčky týkajú iba merateľného výkonu, prípadne zábavy, ktorá je v konečnom dôsledku tiež merateľná sledovateľnosťou. Je dobré ak si ľudia merajú sily v hre na „rebríčkovanie“, ak sa pre ňu rozhodnú.  

Želám si však aby ostala pred „rebríčkovaním“ uchránená jedna oblasť. Nerobme rebríčky  dobrých ľudí,...Láska sa podľa mňa nedá hrať na poradie, láskavosť nie je o výkone, srdce buď bije alebo nebije, život sa žije alebo nežije.

A želala by som si aby na tomto svete mali svoje miesto i ľudia bez určenia poradia.

Chcela by som aby deti, ak už sú vystavené dospeláckej hre na „rebríčkovanie“, dostávali súčasne aj lásku, pocit bezpečia a porozumenie od rodičov a iných dospelých. A aby lásky a porozumenie sa dostávalo aj tým, pre ktorých nie sú súdené vysoké výkony.

Ale to je už o niečom inom....

Obrázok blogu

Foto: Veronika Bahnová

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu