Ráno som vstala rozhodnutá. Dnešný deň venujem sebe. Ale ako ho vlastne strávim? A prišli mi na myseľ americké manželky. Pri rannej kávičke som spriadala plány dnešného dňa. Vstávajúc od stola som mala jasno a v duchu som sa usmievala.
V aute som si pustila „rádio expres“ a naštartovala som na „mladý“ plyn. Smer fitness. Už dávnejšie som po ňom pokukovala, ale nevedela som sa rozhodnúť, vždy som si myslela, že už som na to stará. Bolo tesne pred otváracími hodinami. Zazvonila som a vo dverách sa objavil mladý muž s pekne vypracovaným telom. Cez krk mal prehodený uterák a svaly boli napnuté ako keď dostihový kôň dobehne do cieľa. Asi práve trénoval, dovtípila som sa. Takmer som urobila otočku späť a chcela som vykoktať, že som sa pomýlila. Ale jeho úsmev ma vrátil k môjmu pôvodnému rozhodnutiu. A tak som takmer manažérsky vyjadrila svoju otázku: „Dnes sa u Vás trénuje?“. Znovu sa usmial sa a pozval ma ďalej. „Chcela by som si u vás zacvičiť.“ „Máte tu osobného trénera?“, pokračovala som v odvážnom rozhovore. Vypol hruď, waw, priznám sa, páčilo sa mi to. A začal sa mi venovať. Až takú iniciatívu som nečakala. Poukazoval mi všetko, čo treba a začali sme od bicykla. Nastavil mi parametre a povedal: „Na začiatok stačí ísť na osemdesiatke tak dvadsať minút“. Skromne som podotkla: „Tu osemdesiatku asi nezvládnem“ A on nato: „Ja viem, však už nie ste žiadna dvadsiatka.“ Fú, to mi odľahlo. Naozaj dvadsiatka už nie som a dokonca ani tridsiatka, ani..., žeby si to nevšimol? A tak som zabrala a išla som celých dvadsať minút na stovke až z môjho čela kvapky padali. Aj brušáky sa poddali, aj točiaci sa rodopéd,...“A prsia tiež chcete trénovať?“, spýtal sa ma tréner a znalecky pozrel smerom ku mne, kde sa trénovaná časť mala nachádzať. Trochu zahanbene som naznačila, že áno, že by sa mi zišlo aj tam spevniť svaly. „Tak spevníme“, povedal tréner a asi vedel ako na to, lebo jeho prsia boli pekne spevnené. A začali sme spevňovať aj moje. Posadil ma na akúsi kovovú konštrukciu, nastavil závažie a ja som spevňovala prsia tak, že ma boleli z toho ramená,...“Dýchajte pri tom“, počula som trénera. A tak som dýchala a moje pľúca sa rozťahovali a sťahovali za zvukov padajúceho závažia. Miestnosť sa začala zaplňovať, prichádzali všetko mladšie ročníky, tak do tridsiatky a začala som sa cítiť ako votrelec. Krásny svalovec, pomaly odo mňa odišiel za štíhlou dvadsiatkou a venoval sa teraz jej. Pozrela som na ňu a na seba dvíhajúc činky pred zrkadlom a uvedomila som si, že môj svalnatý osobný tréner mal asi pravdu. Dvadsiatka zo mňa už nebude, ale aj tak som sa cítila dobre. Po hodine spevňovania som zistila, že na tele je ešte veľa svalov, o ktorých som ani netušila, že ich mám. Zrazu všetky ohlasovali svoju prítomnosť miernym napätím a to bolo fajn. Tréning som ukončila a dohodli sme si s trénerom ďalšie stretnutie.
Druhý bod programu bola plaváreň. Tú poznám dobre, tam často chodievam. Zľahka som osviežila spevnené telo a dopriala som si ďalšiu hodinku plávania. A potom môj osobný masér, mi celé spevnené telo „rozpevnil“. Bolo to veľmi, veľmi príjemné. Po masáži som si zdriemla pri zvukoch mora vychádzajúcich zo stien relaxačnej miestnosti.
Kráčala som svižne k tretiemu bodu programu dnešného dňa. Mojej osobnej kaderníčke. Umyla mi hlavu, vymasírovala a pri tom rozprávala o novinkách. Kým sa moje vlasy strihali, dozvedela som sa všetko o hyperaktívnych deťoch jej dcéry. Kým sa moje vlasy farbili, zistila som všetky novinky o Boučkovej a miliónovom Jankovi. Kým sa moje vlasy fénovali, dozvedela som sa o ukradnutom aute kaderníčkinej susedky. Dobrá správa bola, že susedka bola dobre poistená a tak strata nebola až taká veľká. Hladiac do zrkadla, som nahlas konštatovala, že moja hlava sa riadne zmenila. Čo na tom, že som u kaderníčky nechala pár stoviek. Sebavedomý úsmev na mojej tvári v zrkadle za to stál.
Tak a ešte niečo na seba, len takú drobnosť, keď už to moje telo spevnelo, možno nový svetrík by si zaslúžilo. A stalo sa. Jeden mi padol akurát.
A už bol čas,...dohodnuté stretnutie s kamarátkami v malej kaviarničke. Keď som prichádzala, už ma tam nedočkavo čakali dve slovenské ženy, ktoré práve prácu skončili. Sedeli s nákupnými taškami, tak na pol stoličky, aby so mnou poklebetili a rýchlo mohli domov ísť. Pripraviť večeru, trochu poupratovať a sadnúť s manželom k TV obrazovke. Škoda, chcela som sa s nimi podeliť o dnešnom dni na spôsob americkej manželky, ale zostala som s mojimi zážitkami sama. Vypili sme kávu, prehodili pár viet o tom ako to bolo dnes v práci a už sme pádili, za svojimi každovečernými povinnosťami.
Bolo pol siedmej. Prišla som domou a kým som kabát dala dolu, už som počula slová: „Kde si sa túlala?“, a potom predsa len trochu vľúdnejšie oslovenie: „Hm, akási si zmenená, čo si dnes robila?“ A kým sme zjedli večeru, chcela som prezradiť čosi o osobnom trénerovi, o osobnom masérovi, o osobnej kaderníčke,...ale načo muža takými rečami zaťažovať. A so slovami: „Dnes sa mi celkom darilo“, som si k nemu prisadla a prehrávala som si dobrodružstvá dnešného dňa za zvukov správ vychádzajúcich z TV obrazovky. Nechala som si tajomstvo mladej päťdesiatky pre seba. Veď o to išlo, trochu si zmeniť náladu a podarilo sa.
