Uplynul rok. Kúpili si pozemok. V meste bol drahý a tak vybrali v neďalekej dedinke. Zaplatili za peniaze, ktoré si požičali od rodičov. Na základy domu sa im tiež všetci pozbierali. A potom už museli zobrať hypotéku aby dom mohol rásť.
Uplynul ďalší rok. Muž chodil do práce a zarábal peniažky aby uživil rodinu a splácal hypotéku. Svokor aj otec pomáhali pri vyťahovaní múrov domu. A dom začal nadobúdať kontúry spoločného obydlia. Manželka ostala na materskej dovolenke. Obaja sa tešili, že ich sen o spoločnom bývaní sa naplní. A tak do rodiny pribudlo dievčatko.
Uplynul ďalší rok a muž a žena sa stretávali čoraz menej. On bol väčšinou v práci alebo na stavenisku a svoje starosti a problémy riešil s kamarátmi, ktorí mu pri stavbe domu pomáhali. Ona chodila do parčíku s deťmi a tam sa skamarátila s inými mamičkami a s nimi sa delila o svoje radosti a starosti.
Uplynul ďalší rok a stretávali sa čoraz menej a keď boli spolu, tak sa hádali. Najprv o drobnostiach. Potom o tom, že chýbajú peniaze. On hovoril, že ona nevie gazdovať a všetko minie na hlúposti. Ona hovorila, že on minie všetko na dom a jej neostane takmer nič na domácnosť.
Uplynul ďalší rok a čoraz menej rozumeli svojim svetom. On nerozumel jej, svetu ženy, matky v domácnosti, pretože keď ona mu čosi vravela, jedným uchom akoby ju počúval ale jeho myseľ bola zamestnaná prácou a peniazmi na stavebný materiál. Ona nerozumela jeho svetu, pretože nebolo kedy ho spoznať. Keď boli spolu, hovorila ona alebo sa spolu hádali a tak sa radšej naučili spolu mlčať. On čoraz menej rozumel i svetu svojich detí, pretože ich vídaval iba v postieľkach, skoro ráno odchádzajúc do práce a večer vracajúc sa zo stavby. V malej izbietke u rodičov, s rastúcimi deťmi, po častých hádkach, ostalo čoraz menej chvíľ i na spoločné milovanie.
Dom bol pred dokončením. Stretávali sa ešte menej, lebo ona začala chodiť do práce. Bolo treba splácať hypotéku a z jedného platu sa to nedalo. On ostával spať na dome aby mohol do noci robiť na vnútornom vybavení. A prišiel deň, keď muž chcel aby si žena vybrala kachličky do kúpeľne a kuchynskú linku. Vtedy sa prvýkrát dozvedel, že ju nezaujíma ako dom bude zariadený.
Uplynulo päť rokov ich manželstva. Dom bol postavený. Teraz ich čakalo už len postupne zariaďovať kuchyňu, obývačku, spoločnú spálňu, detskú izbu. Ale v ich rozhovore sa objavila nová téma. Začali sa rozprávať o rozvode.
Ich svety sa vzdialili, ona žila pre deti a on pre dom. On žil pre prácu aby boli peniaze na dom a ona objavila v práci nový život. Už sa jej nechcelo strádať peniažky na splácanie dlhu. Deti odrastajú a budú chodiť do školy. Čo by robila ona s deťmi na vidieku. Ostane v meste.
A tak, keď mu podávala žiadosť na rozvod ponúkla mu k nej dve možnosti.
1. „Predáme dom a kúpime si dva byty."
2. „Postavil si dom, zasaď si tam strom a bývaj si v ňom ale zaplať si hypotéku sám."
A rozprávky je koniec. Alebo možno nie...?
V poslednej dobe ku mne prichádzajú ľudia s príbehmi s podobným začiatkom, priebehom aj koncom. A ja sa nestačím čudovať ako rýchlo láska vyprchá, ako ľahko sa blízki ľudia navzájom vzdialia, ako ľahko príjmu pre svoje deti status neúplnej rodiny,...ako ľahko sa cez hypotéky v súčasnej dobe dá splniť túžba, postaviť dom. Hypotéka však nestačí už na to aby mladá rodina, muž, žena a ich deti dokázali v novom domove spolu žiť šťastne až kým...Akoby už neboli rozprávkové konce, dnešná doba začala písať iné príbehy.
