Príbehy zle fungujúcich vzťahov
„Som 30 rokov ženatý. Cítim, že sme sa s manželkou odcudzili. Často sme sa hádali pre maličkosti, počas hádky nikto neustúpil,....teraz stále ustupujem, ale takto sa tiež nedá ďalej žiť,...som smutný a je mi často do plaču, cítim sa bezmocný..."
„Môj problém je vlastne môj partner, jeho časté výbuchy hnevu neviem zvládať, neviem ako tomu predísť, nedá sa s nim pokojne porozprávať, hneď ho prepadne amok, kričí, nepočúva,...cítim sa bezmocná, neviem ako tomu predísť a ako s nim komunikovať."
Jeden z príbehov partnerov, ktorý skončil ako dobre fungujúci vzťah
Ona pred troma rokmi: Keď ja som nahnevaná rútim sa ako "parný valec", vypúšťam "slová, slová, slová,...". Vôbec si neuvedomujem, o čom to vlastne hovorím. A partner v údive stojí predo mnou, akoby ničomu nerozumel, ale zastaviť ma nedokáže. Vždy ako sa nadýchne a niečo chce povedať, tak ja s novou energiou spúšťam "slová, slová, slová,...". Často neviem, prečo sa mi to stáva, akoby som sledovala „svoj nedefinovaný cieľ" a nie ľudí, s ktorými komunikujem.
On pred troma rokmi: Keď sa partnerka rozbehne ako nosorožec, tak ja to vnímam ako útok na mňa, vidím jej emócie pustene z reťaze. Takýto jav je pre mňa obrazom „bitky" a „boja". Mnohé jej argumenty povedané "vo švungu" vnímam ako údery pod pás a nemám možnosť na ne reagovať, brániť sa im. Považujem to za vyslovene neférové partnerské vystupovanie a kvalifikujem to ako správanie, ktoré si vyžaduje odplatu, alebo minimálne tak razantnú odpoveď, aby sa to už nezopakovalo. Ale vždy si svoj "spravodlivý hnev" odložím, a keď sa mi nahromadí, a partnerka to nečaká, tak jej to cielene vstreknem pod kožu aj s úrokmi. Vrátim jej tak svoje zahanbenie, moje pokorenie, ktoré som pri jej kriku cítil.
Ona pred dvoma rokmi: Jeho „odplaty" veľmi ťažko znášam, naraz dostávam morálne dútky za niečo, čo sa stalo v minulosti a už si ani nepamätám prečo, čo sa vtedy stalo. Vôbec netuším, prečo mi to nepovedal hneď, prečo so mnou nekomunikoval v tom čase. Nerozumiem, prečo to vyťahuje až teraz. Na tieto odplaty už začínam rezignovať, zdá sa mi to nefér...cítim sa „bitá", za niečo, čo už je minulosťou. Nechápem, prečo to nepovie vtedy, keď sa to stalo?
On pred dvoma rokmi: Vôbec neviem, čo sa v nej deje a prečo sa to deje, vnímam, že som "bitý". Je to o to horšie, že neviem používať adekvátne prostriedky. Hovorím si: „Ty si predsa muž, musíš niečo vydržať, musíš byť gavalier, ženu neudrieš ani kvetinou ..." takže to vnímam ako presilovku. Ustupujem a kašlem na to aby sme hľadali jadro problému. Hovorím si: „Keď sa nevieš správať ako sa patri, kašlem na teba".
Toto trvalo dlhý čas.
Stal sa z toho stal zabehnutý mechanizmus, taký náš bludný kruh.
Obaja sme chceli aby náš vzťah fungoval.
Ćoraz častejšie sme však mali pocit, že kráčame po zamínovanom poli.
Z nevyriešených problémov sme zakladali malé míny.
Problém, ktorý sme pri hádke nedoriešili sme akoby zahrabali.
Zahrabaný problém síce nebol vidieť ale vrátil sa k nám a znovu vybuchol.
Vyhľadali sme odborníka na partnerské vzťahy. A až u neho sme sa naučili skutočne rozprávať. Až tam sme začali spolu otvorene komunikovať.
On pred rokom: V našich rozhovoroch mi veľmi dlho trvalo, kým som zistil, že v režime „parného valca" mi ona nechce ublížiť, ale že jej správanie je správou, že ju niečo boli, že sa v nej deje niečo, s čím si nevie dať sama rady, čo nemá pod kontrolou a podstatou je vlastne žiadosť o pomoc. Toto bol u mňa zlomový bod. Prestal som jej reakciám pripisovať zlý úmysel ublížiť mi. Dokázal som vidieť, že ma problém. Keď som toto zistil a emocionálne si to prežil, dokázal som ju aj v režime jej parného valca "počuť". Nenaštartoval som si mechanizmus zlosti a odplaty. Pozorne som ju vnímal, a zachytával informácie, ktorými mi oznamovala, čo ju trápi, čo chce riešiť. A dokázal som ju zastaviť. Niekedy miernou poznámkou. Inokedy simulovanou reakciou môjho hnevu s použitím kriku (sleduj, ja kričím tiež, a kričím preto, lebo ty kričíš a nepočuješ ma a budem kričať, kým ty neprestaneš a nezačneš "počúvať", ... aj ja si viem pustiť kone z reťaze, nielen Ty ...). Niekedy vypočutím si celej tirády a počkaním si na spontánne utíšenie, keď pena opadne a voda sa upokojí. A bezprostredne potom som sa vrátil v rozhovore k tomu aby mi bolo jasné, o čo kráča, čo s čím súvisí, prečo toto bolí a iné nie. Zistil som a plne som si uvedomil ako veľmi pomáha, ak ukážem, že som ju "počul" a že som tu s ňou.
Ona pred rokom: Keď sme s partnerom začali častejšie komunikovať, uvedomovala som si, že môj hnev a následný krik súvisel s tým, že partner z rozhovoru odchádzal. Že ma nepočúval, že ho nezaujímalo, čo sa vo mne deje. Cítila som sa bezmocná a tak som zvyšovala hlas aby počul, aby ostal, aby komunikoval. A naraz sa stalo. Ostal a počúval. Ostal a bezprostredne vyjadril, že mu nerobí dobre ak kričím. Ostal a oznámil, že ma chce vypočuť ale cez môj krik nepočuje. A to bol okamžik, kedy som cítila, že mu na vzťahu záleží. Vtedy som našla silu prúd svojich slov zastaviť. Našla som silu stíšiť sa a počúvať jeho. A počula som ako sa cíti keď sa hnevám a keď kričím.
On súčasnosť: Keď ju počúvam, uvedomujem si, že som ju prestal vidieť ako útočníka. nepriateľa, súpera či protivníka. Vidím ju ako partnera, ako bytosť, s ktorou môžem niečo pekné prežiť, zdieľať, tvoriť... Keď si pri tom držím na uzde vlastne myšlienky, postoje, všetky receptory viem použiť na sledovanie partnerky, presne zachytím jej otázku, prijímam jej správu o probléme, ktorý chce so mnou riešiť. Vnímam aj jej emócie, ktorých sa už nebojím, patria k nej. A tak si uvedomujem, že dnes je veľmi podstatný rozdiel v priechodnosti našej komunikácie. Súčasne mi pri tom pomáha, ak viem že aj ona ma už počuje, že stojí pri mne. Je teraz pre mňa potešením, keď sa dokážeme takto vecne porozprávať. Je to predmostie, aby to v budúcnosti bolo ešte lepšie, máme kam spoločne ísť.
Ona súčasnosť: Keď teraz hovorím, uvedomujem si, čo chcem povedať a prečo to chcem povedať. Oproti mne už nestojí nepriateľ v podobe morálnej autority, ktorý odmieta moje emócie. Začala som si viac dôverovať v tom, že uragán emócii sa nespúšťa, že môj parný valec je definitívne v depe. Zisťujem, že som otvorenejšia, jasne vyjadrujem, čo chcem, v čom vidím problém. Už nemám obavy, že on nebude súhlasiť s mojim názorom, postojom, riešením. Viem odložiť moje "rýchle" riešenie problému v prospech hľadania spoločného i keď "pomaly zrejúceho" riešenia. Akoby sa mi odplavil strach zo straty plnej kontroly nad riešením, nad situáciou, nad všetkým. Naopak je mi lepšie ak viem, že sme na to dvaja.
Zabehnutý mechanizmus zamínovania poľa, na ktorom stál náš vzťah, sme zrušili.
Problémy, ktoré sa časom objavujú sa dostávajú do inej, menej bolestivej podoby.
Už to nie sú časované bomby, pretože ich riešime, lepšie si rozumieme a rozumieme mechanizmu vzájomnej komunikácie.
Odložili sme zbrane, nie sme nepriatelia.
Sme partneri, ktorí sa učia vzájomne sa počúvať, informovať.
Otvorili sme si komunikáciu, v ktorej sú povolené slová, emócie,...proste všetko, čo nám pomáha vzájomne si rozumieť.
