Po mne tak so samopalom chcel pred par rokmi baksis za nevyziadane postrazenie bicykla nejaky vojak ci policajt v Udoli kralov pri Luxore, no samopalom len tak maval, nestrielal. Zas obdalec bolo par turistickych autobusov...
a dokonca vyšla aj rana, no len okolo ucha. Bolo to v roku 1968 a vystrelil na mňa Ruský vojak aj keď nechtiac, to uznávam. No bolo to jedno, lebo som zostal v šoku. Vydrapil som mu samopal, hodil ho do potoka a vyšpurtoval som na bicykli čo najďalej.
darmo, si odvážny muž. Ja v týchto situáciach odvahu, postaviť sa proti útočnikovi, neviem nájsť... ale rovnako rýchlo vyšpurtujem čo najďalej ako ty na tom bicykli :-))
napisat, ze je jedno, ci si tam bola, pravdaze, ale ruku na srdce, pri dnesnych spravach, ktore su viac o smrti ako o zivote, sa u ludi posuva hranica - vytvarame si nevdojak silne mechanizmy obrany voci nasiliu, keby som si vsetko pripustala, som klbko nervov...
máš pravdu, vytvárame si mechanizmy, ktorými sa chránime, aby sme neboli to "klbko nervov..." . niekedy si kladiem otázku, čo ak by som tam bola práve ja a naskočí mi čosi, čo už sa začína schovávať - "nevidenie" násilia.
arogancia moci...najviac je človek postihnutý takýmito situáciami, keď ich zažije v rannom detstve, či dokonca v prenatálnom období. Potom ťa už sprevádzajú celý život, vynárajú sa pri rôznych situáciách a vyvolávajú rovnaké pocity. Veronika, škoda, že tak krásny deň pri Dunaji (dúfam, že eskimácky obrat si medzitým už zvládla:-)) skončil tak neslávne zásluhou akýchsi zakomplexovaných, primitívnych pohraničníkov.
život má potenciu nás stále s niečím prekvapiť, a často tieto prekvapenia sa skrývajú v nás. . Myslím si, že sny, ktoré sa opakujú môžu naznačovať, čo všetko človek môže dokázať, nájsť cestu, porásť.
Skracovala som si trasu opustenou zarastenou cestičkou, mala som taký čudný pocit strachu. Na poslednú chvílu som zahla a šla bezpečnejšou cestou. V polovici ma zahaltovali sosamopalom, bola som škovaná čo sa deje . Kukla som hore na strechách , na ceste oproti plno čierných mužov so sa mopalmi, mierili na mňa. U mňa sa strach okamžite zmení na zvedavosť, lebo si myslím tak už je to tu . Prizerám sa ako budem umierať. Vtom prišla limuzína a vystúpil akýsi arab s veľkým sprievodom, išiel na návštevu židovského múzea. Prešiel ani nie meter odomňa. Na ramene som mala ruksak s foťákom v ruke stojan, ak by som ho chcela zachlonštiť nepomôže mu tá banda ozbrojencov, veď to vidím v TV, stačí mať v ruksaku trochu semtexu. Tak načo také hrôzostrašné divadlo. Ja som si z tohto môjho zážitku zobrala to že osudu neujdem, ale príjemné to nebolo. čo keby náhodou nejaký blbec chcel tomu arabovi ublížiť , vedia tí vojaci , že na mňa strielať nemajú ?
tak to si mal šťastie